reklama

Diagnóza Človák alias To je SVK malomeštiacka zaprdenosť, napísala

„Chorí lekári. Chorí a zbabelí.", „Dobré ránko, som elita národa.", „5 dôvodov prečo lekárom nezvýšiť mzdy." ...  Blúdim po blogoch a neveriacky krútim hlavou... Napriek zvyšujúcemu sa tepu sa však stále snažím presvedčiť svoje (očividne asi naivné) ja, že táto spoločnosť, konkrétne tá naša - slovenská, nemôže predsa vynikať až takou neskutočnou aroganciou a slepou fixáciou na vlastný názor (v štýle: „A čo, že moja argumentácia je mizivá?")... Neúspešne... Nie, nie som medik a nie, nasledujúci text sa nebude bezprostredne týkať obrany lekárov... To je už len kvapka, ktorá pretiekla cez menší bazénik rozhorčenia...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (21)

Vopred avizujem, že asi neprichádzam s ničím originálnym, nikomu týmto neplánujem otvárať oči alebo nastavovať zrkadlo - podobné cliché frázy, ktoré len diplomaticky maskujú implicitne vyjadrené: „Agree with me or die!“, mne samej zbytočne zvyšujú adrenalín (...a preto to u Vás skúšam cez slovíčko „asi“ :-)).

Čosi tuším, že na momentálne najaktuálnejšiu tému v slovenskom zdravotníctve tu sú v argumentácii povolanejší, preto mojou víziou v nižšie uvedenom nie je enumerácia „za“ a „proti“. Nemám na to chuť, ani overené relevantné informácie (žiaľ), ani mandát lekárskej praxe a vôbec - to nie je cieľom tohto príspevku. (Je inak smutné, že o argumentácii lekárov sa možno dozvedieť niečo viac len skrze nepočetnú hŕstku blogov alebo cez naštvané FB statusy ľudí z fachu.) V konečnom dôsledku ma totiž nevytáča existencia opozície k rozštrajkovaným pánom doktorom, lebo ako sympatizant demokracie vcelku vítam pluralitu názorov :-) Mňa na našom srdečnom slovenskom ľude z Dobšinského rozprávok dovádza k miernej psychóze už dlhší čas niečo iné...

Možno to je spôsobené (ešte stále nedostatočne prebádaným) vplyvom častej konzumácie bryndze a/alebo našich zapredaných médií (=verzia pre národne zmýšľajúcich vegánov), možno za to môže nahradenie Hercula Poirota v televíznom programe červenovlasým detektívom zo „zasľúbenej zeme“, ktorý už po zložení okuliarov pozná vrahovo DNA, každopádne, nemôžem sa ubrániť pocitu, že napriek rozšírenému fenoménu farebnosti (napr. pripravované tričko Figeľa so Shootyho červenou kravatou...) sa my, slovenský plebs, tak radi pohybujeme v čierno-bielom programe. A možno stačí málo – buchnúť po televízore (cháp: televízor v zmysle „naše myslidlo“ ;-)), na chvíľu rozkolísať stolík pod ním a počkať na vzájomnú reakciu káblikov vo vnútri aparátu... Ale to nie! What for? Vzdať sa len tak pohodlnosti kresla a zneistiť rozhodným uvedomeným pohybom výdobytok techniky? Radšej presvedčíme samých seba, že nami vnímané kontúry vystúpujúcich objektov získavajú na ostrosti, a to aj v prípade dokumentárneho seriálu o nekonečnosti oceánu...

Nechápte ma zle, týmto sa nevyslovujem za hippie opar dúhových kvetov. Občas niektoré veci treba vnímať jednoznačne (napr. profil istého pána R. F. zostane aj po niekoľkých kopnutiach do televízora amorfnou hmotou bez chrbtice), no vyslovene mi VADÍ, že v prvom rade ani nerozmýšľame o možnej komplikácii nášho LCD. A mne osobne teda nestačí opis procesu následného roztrasenia po miernom ťuknutí zhrnúť vetou „Viem, že je to celé zložité, ale...“ Snaha o sebareflexiu nulová. Výraz „open mind“ len márne hľadá cestu do nášho slovníka cudzích slov. O tých nám vlastných slovách ani nehovoriac...

Ideálne si totiž komplexne poňatý a argumentačne podopretý názor predstavujem inak. Mal by byť produktom konštruktívnej úvahy, aspoň takej, čo reálne vyvracia výpovede druhej strany. (Nehnevajte sa, ale dať dokopy pár štatistických údajov bez hlbšej analýzy problematiky a šermovať číselkami len preto, lebo mi ich klávesnica ponúka, mi opäť nestačí... Zvlášť, ak mi ich oponent vie rýchlo vyvrátiť. A vyťahovanie detských onkologických pacientov na Kramároch..? Ja viem, článok J. Kušnierika je ovplyvnený pôsobením v týždenníku .týždeň, ktorý má v popise práce oháňať sa moralistickými argumentami, čo robí z neho v našich médiách na jednej strane ten príjemný svieži vánok. Na strane druhej však často chýba akákoľvek iná argumentácia. Možno som zle informovaná, toto vskutku beriem na vedomie, ale onkologickí pacienti nie sú nútení absolvovať denno-denne dôležité operácie. A dovolím si tvrdiť, že vážne prípady neboli hodené na ulicu, ale je im zabezpečená nevyhnutná starostlivosť. Takže aj keď z pragmatického hľadiska dokážem oceniť až ficovsky dobre vytiahnutú populistickú kartu chorých detí, daný článok ma veľmi sklamal. Ani argumentačne nestačil.) Konštruktívnu diskusiu, v ktorej by som mal preveriť svoje tvrdenia a ktorá by ma mala argumentačne „podkuť“, si predstavujem totiž nejak takto (=veľmi schématicky):

1. Mám svoj názor.

2. Mám svoje argumenty, kvôli ktorým daný názor zastávam.

3. Ty máš svoj názor, svoje argumenty, ktoré si môžu s tým mojím názorom protirečiť.

4. Diskutujeme = t. j. reálne sa zaoberáme možnosťou, že jeden z nás nemá vo všetkom pravdu, nevymieňame si len vopred pripravené repliky, ale prejavujeme snahu o interakciu. IDE O DIALÓG, nie kríženie sa na seba nenadväzujúcich monológov.

5. Po diskusii dospievame k tomu, že buď a) moje argumenty prevážili tvoje; b) tvoje argumenty ma presvedčili o správnosti tvojho názoru; alebo c) našli sme kompromis.

Na naše pomery však akosi stačia prvé tri body. (Resp. v našich končinách sa 4. a 5. automaticky preskakuje a skončí sa na 6. = všetkým je jedno, aký je koho názor, stretneme sa pri fľaši slivovice a zanadávame si na vládu, aj keď sa nám nie vždy vynorí, kto je momentálne premiérom.) Netýka sa to len teraz intenzívne pretriasaného problému fungovania nemocníc či lekárskych platov atď. Je mi jasné, že je to oveľa komplikovanejšie a že si nestačí na vyriešenie celej situácie len sadnúť za jeden stôl a pokecať face to face – rokovania odborov a vlády sú toho len dôkazom, preto určite nechcem, aby pointou celého môjho príspevku bol akýsi naivný odkaz hlavným aktérom v štýle: „Veď sa neondite, podiskutujte a problem solved“. Túto rovinu som tu vôbec nechcela ťahať, Iveta mi totiž práve nemailuje podrobnosti rokovaní :-) ŠTVE MA, AKO SA K TOMU STAVIA ČLOVEK Z ĽUDU (bez dehonestujúceho významového odtienku), hlavne predstavitelia našej vzdelanej inteligencie – UČITELIA, ktorí začnú so svojou už zľudovenou pesničkou „My sme tu najhoršie ohodnotení“ atď. Ja im to neberiem (=veď za rok a pol plánujem zapadnúť do radov pedagógov), uvedomujem si zásadné chyby v školskom systéme, ten plat tiež nie je nič moc a ak chce byť učiteľ skutočne dobrým učiteľom, tak musí na sebe zamakať (no neuveríte, ale to lekári tiež), ale je mi ľúto ich svojského prístupu k problému. Áno, aj ja si myslím, že lekári to najlepšie nenačasovali. A áno, nezdá sa mi domyslené, že prezentácia ich argumentácie širšej verejnosti stojí a padá zväčša na „Nejde nám o peniaze“, čo v našich objektívnych novinách nasleduje hneď po titulku „Lekári odmietli zvýšenie platu o 300 eur“, a tak to vyznieva trochu komicky. Áno, aj ja si myslím, že je tisícpäť ďalších profesií, ktoré by si zaslúžili aj v našich ekonomických podmienkach lepšie ohodnotenie. Nehovorím ani, že sa teraz máme všetci na tri dni zavrieť doma, držať hladovku a vyrábať agitačné plagáty na podporu lekárskeho manifestu a zísť sa pred NR SR na spoločný protest, príp. popredávať zlaté zuby len kvôli tomu exhumovanej starej mamy a doniesť získané peniaze na najbližšiu kliniku ošetrujúcemu ako kompenzáciu. Nechcem od nikoho sypanie popola na hlavu (v prípade niektorých by to mohlo vytvoriť neesteticky pôsobiacu masu s tam už nachádzajúcim sa maslom :-)). Len by bolo celkom milé prejaviť trošku úsilia o hlbšiu analýzu, nielen v tomto, ale vôbec celkovo, a hlavne, v úplne bežných situáciách. Neutĺcť bejzbalkou niekoho len kvôli tomu, že sa mu nepáči môj hladký zostrih účesu :-) Chcem veriť, že to stále je možné, že v nás existuje uvedomelý, zamýšľajúci sa ČLOVÁK, človák zvažujúci možnosti, človák bez handmade klapiek na očiach, ktoré nie a nie zložiť! ;-) (Aj keď úspešnosť telenoviel v slovenských končinách mi túži načrtnúť, že potenciál takejto možnosti je malý: pointa tohto televízneho útvaru totiž spočíva vo veľmi jednoduchej zápletke založenej na absencii diskusie. Len vďaka tomu sa totiž José môže zapliesť s ďalšími tromi ženskými počas prvých 150 častí, aby sa v 151. až 152. časti dozvedel, že Francesca fakt čaká dieťa s ním, čo sa mu snažila v 1. časti vysvetliť. To však on už nestihol zachytiť, lebo bezprostredne po predvedení bohatej gestikulácie teatrálne vybehol z haciendy, vo dverách sejmol na zem slúžku (Juana potratí však až v 45. časti) a z číreho zúfalstva stihol ešte v najbližšom kasíne prehrať svoju obľúbenú plantáž...)

Najsmutnejšie však nie je to, že tu existujú medzi pospolitým ľudom vyhranené názory, medzi ktorými tu môžeme niektorí veľkohubo lavírovať. Slovenská krčma asi potrebuje vášnivo búchať po stole a vo vreckách otvárať nožíky – tento obraz je súčasťou nášho folklóru. A nech to pôsobí akokoľvek divne, predchádzajúca veta nemala vyznieť ako námet na výplach nášho národného žalúdka. Ľuďom predsa prúdi v žilách krv, požiadavka vravieť iba názory argumentačne podopreté by pretvorila bežného Slováka na osobu obklopenú knihami a vyjadrujúcu sa len niekoľko ráz za rok. Opäť však upozorňujem, že ani o toto mi nešlo. Človek z krčmy (v zmysle: bežný človek utrápený svojimi starosťami) si asi potrebuje občas uľaviť nadávkou a odchrachlením na zem. To, že medzi tretím a štvrtým pohárikom skonštatuje, že „lekári sú nevďačné hovädá“, ešte beriem. Pochybujem totiž, že krčmár tento slovný skvost plánuje s patričnou citáciou uviesť vo svojej pripravovanej monografii. Je mi ľúto však toho, že sa tak verejne vyjadrujú ľudia, ku ktorým vzhliada budúcnosť národa... Ľudia, ktorí nemajú problém ďubať do študenta, že si nepodoprel svoje tvrdenie presvedčivými argumentami... Ľudia, ktorí sú novinármi a za zverejnenie svojich názorov dostávajú plat, a to v periodiku, ktoré sa tituluje ako „mienkotvorné“... Je smutné, že tak činia v dobe, keď človeka neskutočne poteší len existencia iného človeka, ktorý napríklad vôbec registruje pád vlády a vie informácie k tejto téme rozviť do aspoň jednoduchého súvetia. (Ignorantský prístup tohto národa ku spoločensko-politickému dianiu vo vlastnom štáte je však témou na iný článok.) Som preto veľmi zvedavá, ako zareagujú lekári na prípadný štrajk učiteľov o pár rokov neskôr...

Záverom len ujasnenie: nešlo mi o to získať Vás na stranu lekárskeho štrajku, len som sa snažila vyjadriť túžbu, aby ČLOVÁK, najmä tie pomazané hlavy národa, ZAČAL ROZMÝŠĽAŤ a nedal sa odradiť pri pátraní po vlastnom názore jednostranne formulovanými súdmi malomeštiackej zaprdenej inteligencie ;-)

Erika Hubčíková

Erika Hubčíková

Bloger 
  • Počet článkov:  4
  •  | 
  • Páči sa:  0x

...snílek, občas snažiaci prehovoriť sám seba o svojom realistickom pohľade na svet... Alebo naopak? :-) Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu